BULLDOGS SA NAĎALEJ TRÁPIA

Každý fanúšik Bulldogs, ktorý roky sleduje tento tím, si musí všímať, že po organizačnej stránke sa Bulldogs zlepšujú rok čo rok. Za 5 rokov, kedy nastali zásadné zmeny v tíme, sa klub pôsobiaci takmer na „kukuričnom poli“, dostal  na mestský športový štadión. Možno by to niekto vnímal, ako nepodstatné, niekto by si povedal „no a čo?“, ale kto pozná reálie v Trnave a kto vie, aké ťažké je robiť šport na Slovensku, musí uznať, že to, čo s podarilo organizácii Bulldogs za 5 rokov, je naozaj veľký skok. Bohužiaľ premiéra na atletickom štadióne „na Slávke“, ako ju miestni familiárne prezývajú, bola ako zlý sen, ktorý nechce nikto snívať. Bohužiaľ, tento sen bol krutou realitou.

Málokto si uvedomil, že zápas proti pražským Panthers bol, s nadsázkou povedané, vlastne zápasom o „majstra Československa“. Radšej, aby nebol. Bulldogs zažívajú najhoršiu sezónu vo svojej histórii a akoby sa nad ich tímom znášali mraky prekliatia, čo zápas, to ďalšie zranenia, ďalšia krutá daň za snahu byť lepšími. Ťažko sa píše o zápase, ktorý prehráte 0:65. Akokoľvek sa dalo predpokladať, že Bulldogs veľa vody nenamútia proti PBP, prehra je naozaj krutá a bolestivá.  Každý si predstavoval, že by sme dokázali lepšie osláviť hranie na novom štadióne, že by sme dokázali lepšie poďakovať našim fanúšikom. Proste čokoľvek by bolo lepšie, ako to, čo sa dialo na ihrisku.

Je zbytočné opisovať  ako prebiehal zápas, lebo sa to dá dať do pár viet. Bulldogom nefungovalo nič, ani útok, ani obrana a ani special teams. Najhoršie na tom bolo, že neboli schopní nič vymyslieť, zmeniť, prispôsobiť sa, ale ako, keď máte síce opticky 35 hráčov, ale veľa z nich je pozraňovaných, veľa z nich hrajú druhý – tretí súťažný zápas a podobne.

Dôležitejšie, o čom je treba písať, je nádej, chuť bojovať, nevzdávať sa a schopnosť zomknúť sa. Americký futbal je tvrdá hra, jedna z najtvrdších na svete, ak nie tá najtvrdšia. Je to hra pre bojovníkov, pre ľudí, ktorí sa nechcú vzdať, pre hráčov, ktorí chcú aj za nepriaznivého stavu bojovať a nechať na ihrisku všetko. Ukázať súperovi, že aj keď prehrávajú, že idú do každej hry naplno. Toto je niečo, čo musia Bulldogs v sebe nájsť, toto je niečo, čo musia Bulldogs objaviť! Chápeme, je to ťažké, nie je to jednoduché, ale byť futbalistom nie je o tom dobre vyzerať na fotke, nie je o tom, byť „cool“, lebo hrám, pre naše končiny, „exotický“ šport! Je to o vášni, o obete, o túžbe, o priateľstvo, o rešpekte jedného k druhému! Každý hráč amerického futbalu by si mal do mozgu vpáliť dve slová „tím“ a „druh“, bojovať jeden za druhého. Bojovať za všetkých spoluhráčov, čo sú na ihrisku, na sideline, sú zranení a prišli ho povzbudiť na zápas. Ak toto niekto v sebe nemá, len veľmi ťažko dokáže byť víťazom. Keď sa vyhráva, všetko je super a svet je gombička. Ale keď sa prehráva ukáže sa charakter tímu. Áno, sú momenty, kedy si treba povedať, toto už je za limitom možností, toto už naozaj nie sme schopní, ale tento moment môže nastať len vtedy, ak ostatné možnosti už nie sú. Teraz je len otázka, či Bulldogs toto v sebe majú, alebo to ešte len hľadajú! Snáď nám to ukáže najbližší zápas doma s Ostravou Steelers.

!!BE PROUD, BE THE BULLDOG!!

Foto: BeastProduction